Dejiny cirkvi

Počiatky prvotnej cirkvi

História cirkvi

Kresťania

Spočiatku sa veriaci nazývali známym oslovením bratia a sestry, tak ako je tomu i dodnes, alebo tiež svätý, svätá, čo znamená oddelený od ostatných a zasvätený Pánovi. Až neskôr, keď sa k nim pridal i apoštol svätý Pavol, ktorý spolu s učeníkom Barnabášom navštívili cirkevnú obec (tak sa hovorilo dnešným farnostiam alebo i diecézam) v meste Antiochii, boli prvý raz pomenovaní učeníci "kresťanmi".

Najvýznamnejším mestom bolo hlavné mesto ríše Rím. Tu podľa tradície účinkoval i svätý Peter, kde zomrel mučeníckou smrťou - ukrižovaním (z úcty k Pánu Ježišovi, ktorého - ako on hovoril - nebol hoden, dal sa ukrižovať dolu hlavou). V meste Ríme vtedy za cisára Néra vypuklo hrozné prenasledovanie a za kresťanskú vieru tu zomrelo veľa mučeníkov. To vzbudilo veľkú úctu nielen k týmto umučeným, ale i k samotnému mestu a miestnej rímskej cirkvi. Rímsky biskup, neskôr nazývaný, podobne ako alexandrijský biskup, pápež (od papa - ocko) mal čestné prvenstvo medzi ostatnými biskupmi. Cirkev si vážila jeho hlas a bolo mu to potvrdené i na všeobecných konciloch. Koncily boli mimoriadne zhromaždenia, na ktorých sa zišli zástupcovia jednotlivých cirkví, čiže biskupstiev, či neskôr krajinských cirkví (dá sa povedať i národných cirkví), kde sa riešili celocirkevné problémy. Avšak duchovnú moc mali všetci biskupi rovnakú, rovnocennú.

To prednostné postavenie pápežovi, ako rímskemu biskupovi, pridelila cirkev, ako sa o tom hovorí napríklad v 28. pravidle, ktoré prijal všeobecný koncil v Chalcedóne v r. 451: "otcovia právom prisúdili stolici starého Ríma prednosť kvôli pôvodnému sídlu ríšskej vlády v tomto meste". V prvom storočí svätili apoštoli pre jednotlivé cirkevné obce predstavených. Nimi boli biskupi a ich pomocníci diakoni, vlastne i ženy - diakonky. Biskupi potom odovzdávali túto duchovnú moc ďalej, a tak sa v Cirkvi zachovala táto nepretržitá postupnosť vo svätení biskupov, kňazov a diakonov až podnes.

Celibát

Cirkev kladie dôraz na život v rodinách. Naši kňazi nie sú celibátnymi kňazmi. Môžu sa ženiť. 

Kňazi tohto prvého tisícročia boli i ženatí. Čiže tak tomu bolo i v dobe účinkovania svätého Cyrila a Metoda. Ale žiaľ, na Západe, v rímskom patriarcháte sa začínali podľa vzoru panovníkov, zavádzať v cirkvi mocenské prvky. Pápež, na základe sfalšovaných listín, upevňuje moc, ktorá je v rozpore s učením Pána Ježiša. Mnohé novoty a zneužívanie cirkevnej moci vyostrujú napätie medzi Východom a Západom a v roku 1054 prichádza dokonca k rozkolu, k rozdeleniu cirkví na cirkev pravoslávnu a rímskokatolícku. Bola to naozaj tragédia. Keďže Slovensko sa ocitlo v sfére Západu, i dianie v cirkvi je tým poznamenané. Pomaly sa zabudlo i na skutočnosť, že práve Rím nám zakázal našu slovenskú bohoslužbu - liturgiu (pápež Štefan V.), ktorú nám zaviedli svätí Cyril a Metod. Zabudlo sa aj na to, - i keď nie všetci - že pápež poslal list, ktorým exkomunikoval žiakov svätého Metoda, medzi ktorých patril i náš významný slovenský svätec sv. Gorazd, a to len preto, že sa držali pravej viery a chceli slúžiť bohoslužbu v slovenskom jazyku. V dôsledku tejto exkomunikácie zažili veľa príkoria, utrpenia, veď niektorí boli dokonca predaní do otroctva, iní vyhnaní z krajiny alebo boli väznení. Táto poznámka nie je proti Rímu ako takému, ani nie proti Rímskej cirkvi, či pápežovi, ale je pre poučenie, že nie všetko musí byť správne, keď sa povie pápež alebo rímskokatolícka cirkev. Preto treba byť opatrnými a hľadať úprimne a pokorne pravdu, aby sme sa nezatúlali ako márnotratný syn z domova pravej cirkvi. A čo je zvlášť dôležité, práve v dobe svätého Cyrila a Metoda, v dobe nášho svätého Gorazda, sú duchovné počiatky našej Starokatolíckej cirkvi na Slovensku, resp. Slovenskej katolíckej cirkvi, ku ktorej sa hlásime! Žiaci našich vierozvestcov i napriek zákazu z Ríma, napriek zákazu pápeža, pokračovali ďalej vo svojom účinkovaní. Niektorí v Bulharsku, Macedónsku, iní v Čechách, Poľsku, ale i tajne u nás, doma. Ľud si ich vážil, obdivoval a prechováva k nim úctu až doteraz, hoci už nevie ako sa veci v skutočnosti udiali. Dokonca i oficiálna Rímskokatolícka cirkev ich uctieva, bez toho, že by ich vyobcovanie z cirkvi zrušila! I v tomto prípade sa potvrdzujú Ježišove slová: "Beda vám, lebo staviate náhrobníky prorokom, kým vaši otcovia ich zabíjali!" (Lk 11,47). Kiežby sa to v dejinách už viackrát neopakovalo. V Západnej cirkvi, čiže Rímskokatolíckej sa po rozdelení striedali pekné chvíle s chvíľami ťažkými i smutnými. Boli tu pápeži veľkého mena, naozaj svätého života, ktorí pomohli cirkvi na jej ceste do Božieho kráľovstva, ale boli i nehodní, tvrdí, panovační, nemravní, ktorí si nárokovali moc a vládu, ktorá im nepatrila. K takejto dobe patrí upaľovanie a prenasledovanie ináč zmýšľajúcich ľudí (inkvizícia), prehnané predávanie odpustkov, zasahovanie do oblastí, ktorým cirkevní predstavitelia nerozumeli (bránenie pokroku vo vede), atď. Proti takýmto neduhom a nespravodlivostiam sa stavali odvážni ľudia, biskupi i kňazi, ale i profesori a zbožní veriaci - laici. Mnohí sa dovolávali, aby boli zvolané koncily, ktoré by tieto problémy riešili. Vznikali hnutia, ktoré sa nazývajú napríklad konciliarizmus, galikanizmus, febronianizmus, janzenizmus, jozefinizmus. Boli to hnutia, ktoré sa približovali k pôvodnej katolíckej viere a cirkvi. - Musíme si uvedomiť, že za dlhé storočia od vzniku Cirkvi a po rôznych búrlivých časoch, aké doba prinášala, nebolo možné len tak ľahko nanovo sa dostať k pôvodným prameňom, ktoré my už dnes máme k dispozícii. A tak v 12. a 13. storočí v Západnej cirkvi, čiže v dnešnej Katolíckej, bolo ešte otvorenou otázkou, kto je najvyšším predstaviteľom tejto cirkvi, či pápež alebo koncil.